PRVÝ RAZ NA SVÄTEJ OMŠI

            Každú nedeľu som jazdieval mimo mesto na rande so svojím dievčaťom. Ale zároveň som týždeň čo týždeň pociťoval s blížiacou sa nedeľou rastúcu túžbu ostať v meste a zájsť niekam do katolíckeho kostola. Nakoniec bolo nutkanie tak silné, že som mu nedokázal odolať. A tak som zavolal svojmu dievčaťu a povedal, že tentokrát z nášho spoločného víkendu nebude nič. Že som sa rozhodol ísť na omšu svätú – prvý raz vo svojom živote.
            Prvý raz! Bola to pravda. Hoci som bol v stovkách katolíckych katedrál a kostolov, pritom na omši som nebol nikdy. Kedykoľvek sa k nej schyľovalo, uprchol som v divokej protestantskej panike preč.
            Ťažko zabudnúť na pocity toho dňa. I keď sa vo mne dvíhala tá silná, jemná a čistá túžba, ktorá mi hovorila: „Choď na omšu!“, predsa som stále mal strach vojsť do katolíckeho kostola, posadiť sa do lavice a vystaviť sa tajomnému „nebezpečenstvu“ toho zvláštneho diania.
            Prechádzal som sa po Brodwayi. Vtom začali zvoniť obrovské zvony, ktoré pozývali na jedenástu do kostola. Vošiel som. Kostol bol plný. A to nielen starých žien a zlomených starcov - ale plný mužov, žien a detí, mladých i starých.
            Našiel som si miesto vzadu, v skrytosti, ako som dúfal. Hneď som si všimol jedno dievča, veľmi pekné, asi šestnásťročné, ako vzpriamene kľačí a úplne vážne sa modlí. Veľmi ma zasiahlo, že pre takú mladú peknú osobu môže byť modlitba niečím skutočným – vážnym a hlavným dôvodom, prečo ísť do kostola.
            Rýchlo ma uchvátila skutočnosť diania pri oltári i prítomnosť ľudí navôkol. Všimol som si, že oneskorenci chvatne pokľakajú, než vstúpia do lavice. Napadlo ma, že všetci si všimli, že ja som v kostole nový, keďže som to neurobil.
            Čoskoro sme všetci povstali. Neskôr som sa dozvedel, že to, čo kňaz čítal, bolo evanjelium. Vzápätí som si všimol, že stojí na kazateľni. Bol to mladý kňaz, mal niečo cez tridsať.
            Čo ten kňaz hovoril? – To, že Kristus je Boží Syn. Že jeho dielo bolo dielo Božie. Že pre nás zomrel na kríži, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého. Že Ježiš nebol len človek - dobrý človek, veľký človek, najväčší prorok a zázračný liečiteľ. Bol Bohom. Miloval nás ako Boh, trpel a zomrel za nás - on, Boh.
            A ďalej sa kňaz opýtal: „Ako to vieme? Pretože nám je to zjavené v Písmach a potvrdzuje to náuka cirkvi i mocná jednota katolíckej tradície od prvých apoštolov, od prvých pápežov a raných cirkevných Otcov až k cirkevným učiteľom dneška.“
            Mal som pocit, že to boli slová, ktoré som potreboval počuť. Cítil som sa vyziabnutý a špinavý, pretože som videl, ako som premárnil a znevážil mnoho času vo svojom živote. Koľkými Krista ubíjajúcimi hriechmi som pošpinil obraz Boha vo mne!
            Opäť sa pozornosť všetkých upriamila na oltár. Prítomnosť Tajomstva medzi nami vzrastala. Ticho viac hutnelo a keď začali zvoniť malé zvončeky (neskôr som sa dozvedel, že to bol okamih Premenenia) - tak ma to vydesilo, že som chvatným pokľakom na ľavé koleno opustil kostol v najdôležitejšom okamihu svätej omše. A bolo to asi tak dobré. Myslím, že som tak spontánne reagoval podľa akéhosi inštinktu, ktorý mi naznačil, že na slávenie samotných Tajomstiev ešte nepatrím.
            Následne som pomaly kráčal po Brodwayi a moje oči hľadeli na nový svet. Aj nevzhľadné budovy sa zrazu akoby premenili vo svetle. Nechápal som, čo sa stalo, že som tak šťastný a prečo mám v sebe taký pokoj. Vtedy som ešte nevedel, že to je účinok milosti, ktorá mi umožní začať už navždy nový život v Bohu.

(zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 164-168)